9.8. až 11.8. som po prvýkrát stretla všetkých výmennýćh študentov v mojm dištrikte. Nie je nás veľa, nie tak ako v dištrikte 2240 ale zábavy sme mali za trojnásobok počtu osôb. Teda minimálne trojnásobok. Dokopy sme štrnásti- Aya z Japonska, Ester z Brazílie, Laura z Kanárskych ostrovov, Alicia z Belgicka, Emma a Sara z Francúzka, Tommaso a Silvia z Talianska, Leonie a Tobias z Švajčiarska, Anna z Nemecka, Amanda z Dánska, Vera zo Švédska a ja zo Slovenska.
Prvý deň v piatok sme všetci prišli do hotela a nesmelo sa začali rozprávať a zisťovať kto je kto. Samozrejme nikto si nepamätal všetky mená, takže sme sa volali podľa krajín, čož bolo celkom vtipné nakoľko z niektorých prišli dvaja zástupcovia. Samozrejme aj to sme nakoniec doplietli a volali nesprávne krajiny, takže sme sa museli tie mená naučiť rýchlejšie ako len sledovaním. Celkom sranda keďže doteraz si mýlim niektorých ľudí a aby som teraz správne napísala kto odkiaľ je, som si to musela overiť. Zapamätať si správne viac ako tri mená je pre mňa umenie a vie to každý kto ma pozná. A teraz si predstav že to sú mená z cudzích krajín. Ako hej prečítať teraz si ti prečítaš znova a povieš si že to nie sú ťažké mená ako pre cudzincov naša Gertrúda, ale keď každý povedal svoje meno zistila som že polovica z nich znie úplne inak ako by sa zdalo a nebudem to schopná vysloviť správne dokým sa znovu nenarodím v ich krajine a ich jazyk mi bude domácim. Ale v pohode moje meno bolo tiež veľakrát skomolené a niekedy som ani nevedela, že volajú mňa.
Samozrejme ako na každom orientačnom meetingu sme aj my boli zavalení kvantom prezentácii a informácii a iných pre nás “ťažko” pochopiteľných vecí, ale o tom tu nejdem písať. Nie je to zrovna veľká zábava takže ťa ušetrím od tohto vysoko nudou toxikovaného (ale pre výmenných študentov dôležitého) obsahu. Aj z toho dôvodu, že pokiaľ sa ideš zúčastniť výmeny tak sa o tom dozvieš sám. Veľa šťastia! A teraz k významu nadpisu. Viem že ťa to zaujíma, možno už len z dôvodu, že to znie stupídne. Poviem to rovno, nie je to stupídne! Moja hotelová izba sa mi pokúsila smrteľne ublížiť. A nie nie je to o tom, že by som bola nešikovná. To nehrozí, lebo to ja predsa nie som. Isteže Klára. Nasvedčuje tomu aj fakt, že mimo hotelových izieb sa mi nič nestalo a to je viditeľný fakt, no nie? Aby sme to zhnuli. Prevrátila som sa na stoličke… teda vlastne stolička ma prevrátila. Postel ma zo seba zhodila… dvakrát. Dvere sa mi v noci postavili do cesty. Toto bolo náhodou celkom vtipné, nakoľko náraz bol tak hlučný, že som zobudila aj ostatných obyvateľov izby. Som rada, že nemám zlomený nos. Och a zapadla som za postel. Hej čítaš správne, zapadla a zasekla sa. Dostávala som sa odtiaľ s pomocou ostatných študentov dobrých 10 minút, centimeter po centimetri. Ale žijem a až na oškretý lakeť (vďaka silne labilnej stoličke) a narazenému nosu som to vydržala v zdravý. Hahah takže Klára vs. hotelové izby v Charlestone 1:0
Ale tieto tri dni neboli len o mojich nešikovných pádoch, prevráteniach a iných sránd spôsobených proti mojej osobe. Druhý deň sme šli všetci na loď, kde sme mali možnosť sledovať deflíny, pelikány, korytnačky a iné morské tvory a zastavili sme aj na ostrove s prekrásnou pieskovou plážou plnou mušlí, takže sme skoro všetci prešli tento ostrov zohnutí v pol páse hľadajúc najkrajšie kúsky. A tých tvorov čo sme tu videli. Jedna veľká krása. Delfíny ani spočítať neviem a kraby veľké ako tanier.
Takže aj napriek pár modriná môžem s kľudným svedomím vyhlásiť tento meeting a prvé osobné stretnutie so všetkými výmennými študentmi za veľmi úspešné a príjemné.
Nie je SC ako SC 